photo & graphic design
V roku Pána
Stromy boli ovešané snehom, akoby ich jedna mater mala. Možno aj áno. Ktovie… Necítil som potrebu to zisťovať. Moja potreba smerovala kamsi úplne inam. Od chvíle, čo som pred necelými piatimi minútami vystúpil z autobusu, moje celé Ja márne pátra po toalete. Alebo, ako tu v Dolnom Lieskovom familiárne vravia, po hajzli. Pritom viem, že krčma je ešte dobrých dvesto metrov. No neprestávam dúfať, že za ten čas, čo som nebol pozrieť babku, tu neotvorili nejakú novú. Trebárs tu za rohom? Nie! Zrýchlil som do kroku. Ulica je síce prázdna, lenže na dedine aj domy majú oči. Kľudne by som sa vyšťal aj tu pod týmto stromom, no… babka by sa to určite dozvedela skôr ako skončím. Pritom býva až v doline. Každá babka má najlepšie vnúčatá. A tak len striehnu, ako zahanbiť tie druhé!
Keď som mal asi desať rokov, vyšťal som sa za kostolom. Ani neviem odkiaľ, zrazu za mnou stála stará Ďuráková. Neviem prečo, nebolo to naschvál, vyšťal som do snehu kríž. Ešte teraz ma bolí ucho! Za trest som musel z chodníka pred kostolom odhádzať sneh.
Krčma bola našťastie otvorená a tak zvyšok cesty k babke bude príjemný. Mal som pocit, že prázdny mechúr nadnáša. Ani stopy v snehu už neboli také hlboké.
„Vic aha, Miško! Prišou si pozrieti? Prišou? Patrí sa! A vic, aký si chlap! Ako ti starý otec!“
„Pani Ďuráková…,“ babizňa jedna! Spomeň si na čerta a zjaví sa ti Ďuráčka s lopatou, „…dobrý deň! Ale napadalo toho snehu,že?“
Zdvorilo som sa pozdravil, nezastavujúc sa.
„Miško a či robíš, robíš? Povedz, darí sa ti v tom svete?“
Zastal som s úsmevom, ktorého zmysel vôbec nespočíva v humore či radosti. Hm… Ak jej poviem, že som strážnik, celá dedina sa bude babke diviť, že jej vnuk si nevie nájsť v „tom svete“ veľkú robotu.
„Darí sa mi, teta!“
Ďuráková akoby neverila svojim ušiam.
„A či aj dobre?“
„Nuž, tak ako každému inžinierovi. Dobre!“
Odpoveď jej zjavne stačila, pretože už sa nepýtala nič. Dve sekundy sme sa na seba nemo pozerali, znovu sa zohla k lopate a ďalej si odhadzovala sneh spred dvier.
Pri starej drevenej zvonici som, zapaľujúc si cigaretu, na chvíľu zastal. Prvý šluk som vyfúkol smerom na ňu. Ten dym akoby ma vrátil späť, keď sme sa tu s Kristínou schovali pred jej babkou. Už ani neviem prečo. To nebolo ani podstatné. Podstatné bolo to, že sme zrazu boli sami. V malej vežičke, s malým zvonom a malými dušičkami. Trvalo to možno minútu, možno večnosť… A potom sme odzvonili našej nevinnosti a znovu sme utekali. Tentokrát pred zvonárom. A potom pred strážnikom vinice, obecného senníka… Na jeseň odišla Kristína do nebíčka, ako mi to vtedy babka povedala v telefóne. Robiť anjela.
„Zdravíčko, Imrobáči. Či ešte zvoníte?“
Zo zvonice práve vyšiel zvonár, ktorý určite ani netuší koho to v ten podvečer naháňal až k potoku pod vinicou. Teraz by asi nedobehol hádam ani ku kostolu. Chudáčisko starý.
„Zvoním,“ takmer šepol. „A vy za kýmže? Súdruh predseda je dneska v meste…“
„A či ma už nepoznáte? Ja som starého Beňadyka vnuk. Mišo. Či ešte máte záhumienok vedľa nášho?“ snažím som ho dostať do obrazu.
„Mišo! Vic naozaj. Beťár edon…“ Imrobáči s krásnym úsmevom pokrútil hlavou. „Zvon sa mi dade zašprajcovau! Čert edon ho už kántri! Nechce sa mu zvoniti,“ zasmial sa. „Ale Adam ho prisahánbohu zmontuje. Zavolám ho. Tuto, aha, býva,“ ukázal na dom poniže zvonice a už k nemu cupkal, starecky pôvabne prdkajúc, akoby mal prísť koniec sveta.
Odhodil som dohárajúcu cigaretu ponad kopu snehu, ktorú urobil medzi cestou a chodníkom snežný pluh a sledoval prichádzajúce auto. Neprešlo ju. Pobral som sa pomaly k mostu. K babke je to už len pár krokov. Hneď za mostom. V liste som jej nakázal halušky so smotanou a škvarkami… Preglgol som sliny a spoza zasnežených vŕb pri potoku už vyčnievala strecha mého mládí.
Babka býva v prízemnom domčeku s dvorom, kôlňou a záhradou. Postavili si ho s nebohým dedom hneď po vojne. Mali i väčšiu záhradu, také menšie pole, lenže Pán Boh dáva, dejiny berú.
Do dvora vchádzam s radosťou, beztak chcem mať už privítanie za sebou.
„Poklad môj milováne, tu si mi?“ babka asi počula buchnúť bráničku. V sekunde stála na schodoch pred dverami so zopnutými rukami na hrudi. Po objatí a vyštípaní mi líc si zapľula na dlaň a ulízala mi vlasy. Teraz mi to ani nepripadalo nechutné. Asi mi to už chýbalo. V malej chodbičke som si zložil batoh a z jeho bočnej priehradky vyťahoval darček pre babku. Tá stála nadomnou, neprestávajúc ma informovať kto v dedine zomrel.
„Babka, neboj. Ty prežiješ aj ancikrista!“ postavil som sa aj s krabičkou.
„Toto som ti doniesol. Otvor si.“
„Trove si robíš, poklad môj. Mne si nemuseu… Mne nič nenadbe…“ so šťastím a s neskrývanou nedočkavosťou začala odlepovať z krabičky pásku.
„To som ti z Krakowa. Z výletu.“
„Híí, jajajaaaj!“ s vytreštenými očami sa tešila soške Panny Márie. Držiac ju oboma rukami odkráčala do kuchyne.
„Hybaj už tanu! Nestoj tan, zimá ti bude, poklad môj milováne! Hybaj sa strmo najesti, haluške son ti navarila.“
Postavila sošku na kredenc. „Jajajaaaj, aká je hrdá!“
Zatvoril som na chodbičke dvere, dal som si dedové papuče a vošiel som za ňou.
„Ale voňajú tie tvoje halušky. Všetky ti zjem!“ zalichotil som jej umeniu a hneď som si sadol za stôl k pripravenému tanieru.
„Nechala son ich na šparheľte, nak sa ti teplie, Miško.“ Zložila zo sporáka hrniec s haluškami a položila ho na stôl predomňa. Po obede som si vyložil z batohu veci do skrine a potom až do večera sme sedeli s babkou v kuchyni a rozprávali sa. Povedal som jej aj o pokazenom zvone, že možno ani večer nezazvoní. Ale Adam je vraj šikovný a určite ho opraví, povedala babka. Že jej opravil studňu aj bránu a na kaplnke za dedinou vymenil strechu. Celá dedina sa na ňu zbierala po desať korún. Len predseda nedal. Veľa mi rozprávala o dedovi. Aj to, ako sa prvýkrát stretli a on jej nazbieral nezábudky pod vinicou. Keby tá vinica vedela rozprávať…Večer som ju odprevadil do kostola a vybral som sa poprechádzať po dedine. Ja do kostola nechodím a ani ma tam nikto chodiť nenúti. Šiel som sa prejsť na Horný koniec. Sú tu len prázdne domy, ale lampy tu svietia. Zastal som pod tou poslednou a pozeral sa hore. Padal drobný sneh a predstavoval som si, že letím vesmírom a vločky sú meteority. Stále sa vynoria nové a nové a cítim to vesmírne nekonečno. A čo keď doletím na koniec… Bude tam Kristína? Ktovie. Alebo to všetko je len kruhový objazd a my sa stále vraciame, znovu napredujeme a potom sa vrátime, aby sme zase mohli niekam odísť. Možno nie je nekonečný. Možno si to len nahovárame, lebo tak je to jednoduchšie.
Z môjho vesmírneho rozjímania ma prebudilo zvonenie. Tak Adam to predsa spravil… Ponáhľam sa dolu kopcom pred kostol počkať babku. Bude určite pyšná, keď ostatné ženy uvidia, ako ju čaká vnuk a vezme ju pod pazuchu, aby nespadla.
„Miško! Miško môj!“ natešene zvolala, hneď ako ma uvidela. Priam mi bežala oproti. Zbláznila sa?! Možno má sklerózu a myslí si, že len teraz som prišiel do dediny. Žeby zabudla, že sme sa dnes už videli? Že mi uvarila halušky? Že som ich všetky zjedol?
„Babka…“ nestihol som nič povedať, už ma ťahala za ruku domov.
„Hybaj, pokladík môj!“ všimol som si, že plače. Celou cestou mi neodpovedala na žiadnu otázku, len ma ťahala domov. Pred mostom sa na mňa pozrela.
„Už je dobre Miško. Poď, dačo ti dám.“
Keď sme vošli do domu, ani sa nevyzula. Išla rovno do špajze a po chvíli doniesla nejakú krabicu.
„Tu máš všetke dokumente po dedovi. Opatruj ich. V tejto krabici je jeho život. Aj môj, tvojej mamy i tvoj. Hybaj!“
Zase ma ťahala. Kľakla si pred kredenc, rovno oproti soške čo som jej priniesol.
„Miško,“ stiahla ma vedľa seba, zopla si ruky a drgla do mňa, aby som spravil to isté,
„pán farár v kostole vraveli, že už bude dobre. Bude dobre, Miško.“
Stále som netušil, čo sa jej stalo a prečo má mokré oči. Zopol som si teda ruky ako ona.
„Panna Mária, Matka Božia, pros za nás hriešnych…“ Potom sa na mňa s úsmevom pozrela a spýtala sa, či chcem ísť zajtra s ňou do kostola.
„Ak chceš…“
Písal sa 17. november, roku Pána…
-