Bod šťastia vraj stráži vrchol.
Vraj je iba jeden
a každý ho má.
Vedú k nemu schody,
niekto
ich už vraj
objavil.
Vraj…
Schody do teba nájsť…
Asi by som uveril.
…a potom štekol pes
V štyridsiatom piatom bola nuda. Takmer všetci chlapi z dediny boli na vojne, vrátane môjho otca, a ja som nevedel ako zabiť čas. S ním nuda skutočne nebola. Tak napríklad dnes – v takéto nudné ráno, by sme boli určite na poľovačke. Šiel by som aj sám, ale mamka mi nedala pušku. Vraj po lesoch sú všade partizáni či bohviečo ešte a náhoda je kurvavec. Mamka samozrejme nehrešila. Povedala, náhoda je nevyspytateľná ako božie cesty. Ale myslela tým určite kurvavec.
V jednu jeseň, mohol som mať osem, sme boli chystať drevo. Pridali sa aj horár Burunduk a otcov brat Kleo. Skoro ráno sme s otcom vytiahli z kôlne voz, všetko zahaľovala hustá hmla a ticho, zapriahli sme oba kone, naložili sekery, píly, jedlo, prestreli sme handry na foršňu pod zadok a vydali sa na cestu smerom k Janeckove lesu. Starý Janecko je otcov krstný a každý rok sme si mohli vyťať pár stromov na zimu. Aj tento rok nám dovolil. Však, nič iné ani nemohol. Pri fare sme naložili strýka Klea a uja Burunduka až za dedinou, lebo on býva v horárni na samote. K Janeckove lesu je dlhá cesta a tak chlapi pili ražovicu, aby sa zohriali. Mne dala mamka do fľašky mlieko, vraj aby ma zohrialo, ale sople mi tiekli aj keď som ho už celé vypil. Hm… teplo možno príde časom, pomyslel som si. Otec s Kleom si potichúčky spievali, ja som im počítal prdy. Prdeli akoby do rytmu. Ale len akoby, lebo otec a ani ujo Kleo nemali hudobný sluch. Prdy som zapisoval kriedou na bočnicu voza. Otec bol najlepší! Od konca dediny k lesu prdol tridsaťpäťkrát! Kleo tridsať, ujo Burunduk len šesťkrát a ja päťnásťkrát! A to šestnásty nepočítam, lebo jeho začiatok bolo hovno. Ale iba trošku. Akurát toľko, čo sa stratí. Keď sme prišli do lesa, hmla už nebola. Zmizla. Spýtal som sa otca, kde sa podela a ako a prečo vlastne je…?
-
Sedím na priedomí a hladkám nášho psa, ležiaceho mi medzi nohami. Ešte podriemkáva. Nečudo, keď celú noc musí stražiť dvor. Slnko už začína vyčnievať nad kostolnou strechou a ja stále rozmýšľam, čo robiť. Drevo som narúbal, hučať do kromplí, aby rýchlejšie rástli je somarina, dvor je vyzametaný, statok obriadený… Vojna je nuda. Keby tu bol otec a nešli by sme na poľovačku, určite by sme robili niečo iné. Napríklad by sme v dielni robili poriská, alebo poličky, krmelce pre zver, čokoľvek. Určite by sme nič nerobili. Samému sa mi nechce. I tak, dielňa je otcova a nechcem mu tam robiť bordel. Chcel by som isť na poľovačku. Hmm, to by bolo dobré. Už sa teším, keď sa skončí vojna a s otcom si riadne zastrieľame.
Oprel som sa o múr, zatvoril oči a vychutnával slnko. Počul som, ako si pes odfúkol.
Asi sa mu nepáči, že som ho prestal škrabkať. Veď ani mňa nik neškrabká a čo… Síce,
ja ani nestrážim dvor tak, ako on. A kto vie, či ho vôbec aj stráži. Skontrolovať
ho nemôžeme, lebo v noci spíme a nevykradli nás možno preto, lebo všetci zlodeji
sú na vojne. Vojna je nuda. Už aby sa skončila.
Čo asi robí Lea? Že kto to je? Moja
kamarátka – krásna a dobrá kamarátka. Má o rok menej ako ja, ale o centimeter viac.
No to vôbec nevadí, je iná ako ostatné. Je… Kurvavec. Býva až dole v doline v Brezovej
pustatine. Na vojne má otca a všetkých troch bratov. Bóóže, tá sa musí nudiť! Bratov
veľmi ani nepoznám. Viem len, že dvaja sú dvojičky. Samozrejme, že dvaja, veď inak
to ani nejde. Pokiaľ mamka nebude chcieť s niečím pomôcť, pôjdem ju asi navštíviť.
Aspoň sa poprechádzam a hlavne uvidím tie jej krásne oči a ešte krajšie vlásky. Nesmejte
sa! Dobre sa s ňou rozpráva… Môžeme klábosiť o všetkom – vie strieľať, zapriahať
koňa, hačkovať, rúbať drevo, dojiť… Na to, že je baba, vie veľa. Aj fotbal hrá! Je
krásne sa na ňu pozerať, keď beží. No, nepáči sa mi, že vtedy na ňu pozerajú všetci
chalani. Chcem sa na ňu pozerať len ja! Pôjdem za ňou a spýtam sa jej, či si nechce
zahrať fotbal. Len sami dvaja… A budem jej kopať dlhé!
-
-
Poukladal som si raždie na ľavú ruku, pre istotu som zobral aj pár klátikov a šiel do domu. Kuchyňa bola prvá izba. Keď vonku nebolo blato, tak sme sa neprezúvali do papúč. Boli sme obutí, tak ako dnes. Vysypal som drevo do košíka pri peci.
-
-
-
-
-
-
Rýchlo som si predstavil glóbus a hľadal som. Ešte hľadááám, – Pod Indiou?
-
-
-
-
-
-
Sadol som si k stolu, chrbtom k mamke, aby nevidela môj rumenec. Prečo sa tak sproste cítim?! Veď Lea je tu hocikedy. To bude určite z nudy.
-
-
-
Zase bolo chviľku ticho, ale obaja sme sa usmievali. Prestrel som stôl a znovu som si sadol, ale už nie chrbtom k mamke.
Mamka stála pri peci a stále miešala v hrnci, – Ženám sa páči, keď im muži prinesú kvety. Ak chceš, môžeš jej natrhať z našej záhradky…
-
Vzala z pece hrniec a preniesla ho na stôl.
-
-
-
-
-
-
-
-
-
-
-
-
*
Pred pár rokmi sme si večer, tu za stolom, čítali rozprávky. Už bola riadna tma, keď prišiel ocko. Dosť rýchlo otvoril dvere, tresol si hlavu o zárubňu a čosi zadudral, keď ich zatváral.
-
-
-
-
-
*
Po obede som sa pred zrkadlom nenápadne učesal mokrým hrebeňom. Na ritku, to je v móde. Lei sa páči, keď mám takto vlasy. Vraví, že vtedy vyzerám ako sojka a sojky sú veľmi pekné, že? Myslím. Jedna občas zaletí aj do našej záhrady. Neviem, či je to stále tá istá. Asi áno, pretože presne vie, na ktorom strome máme zavesené krmítko. Ináč sa češem dopredu, tak ako Alfonz Kalap. Je to herec a videl som ho na obrázku.
Cestou k záhradke som rozmýšľal, či jej naozaj mám natrhať kvety. Tak, ako mi povedala mamka. Ak jej ich natrhám, budem musieť ísť s nimi cez celú dedinu až k potoku. Odtiaľ, cez horu k pustatine, by mi to už nevadilo. No, v dedine ma môže ktokoľvek stretnúť! Napríklad Legienove rozmaznaný Milko… Úúúj, to by bolo! Určite by sa posmieval ako trúd. Ale kvety pre Leu natrhám! Pod horou.
*
Za kostolom stáli v kruhu ženy a klábosili ako choré sliepky. Bolo ich počuť už z diaľky. Nikdy nepochopím, o čom sa ženy vedia tak dlho rozprávať, prekrikovať sa jedna cez druhú a pritom rozhadzovať rukami ako pri kydaní hnoja. Boli v čiernom, tak asi išli do kostola. Mamka chodí do kostola len občas. Ona nie je hriešna, takže sa nemusí spovedať každý deň. Vlastne, do kostola by vôbec nemusela chodiť, ale potom by boli reči. Modlíme sa doma, pred spaním. Veď Boh je predsa všade, nie len v kostole. V ňom sa mi najviac páči na Vianoce. Vtedy je tam Kubo aj čert, zvieratá… Je to sranda. Vlani, bez otca, boli Vianoce smutné, ale v kostole sme sedeli spolu s Leou a jej mamou. Mamy sa modlili a spievali, my s Leou sme sa potichu hrali „na čo myslíš?“. Vypadalo to, ako keby sme sa modlili. Po kostole sme šli všetci štyria ku nám. Chvíľku sme sedeli za stolom a potom som v izbe Lei ukázal veľký atlas sveta. Prstom sme cestovali po svete – ja som šiel do Číny, ona do Grónska. Stretli sme sa v Španielsku. Dohodli sme sa, že keď sa skončí vojna – a nepôjdem na poľovačku – pôjdeme sa tam pozrieť. S tou poľovačkou som samozrejme žartoval. Lea vie kedy žartujem a kedy som naozaj hlúpy. Španielsko je krásne. Tak, ako celý svet. Vojny by mali byť niekde na Severnom póle, aby sme sa do sveta mohli vybrať kedykoľvek. Ale tam by sa im určite nechcelo bojovať, keď je tam stále zima… Ale mohli by po sebe aspoň kričať a ruky by mali vo vreckách, aby im neobmrzli prsty.
V tie Vianoce bola veľmi jasná noc. Vyzeralo to, ako keby bol deň. Mamka mi dovolila odprevadiť tetu a Leu domov na pustatinu. Zobral som si aj psa, aby som naspäť nešiel sám. Kráčal poslušne vedľa nás, len občas si pobehol dopredu a vetril. Otec z neho spravil veľmi dobrého poľovníckeho psa. Nechcel by som byť zviera, ktoré sa mu pripletie do cesty… Veru, je pekný, ale dobrý! Teta nám cestou rozprávala, koľko sa s mojou mamou navystrájali, keď boli mladšie. Aj touto cestičkou často spolu chodievali a pod horou si plietli vence. To boli ešte také malé, ako my s Leou teraz.
*
Keď som prišiel pod horu, rozhliadol som sa. Lúka bola samý kvet, nikde nikoho… Aké kvety by sa asi Lei páčili? Nevädze? Možno áno, sú pekné a je ich tu požehnane. To nebude dlho trvať. Tak teda trhám nevädze a sem tam som k ním pridal divý mak. Natrhal som ich akurát do jednej päste. Vošiel som cestičkou do hory. Kráčam ňou až ku čistinke, tam sa cesty delia. Na pustatinu je to doprava, zhruba 5 minút. Poznám to tu už ako náš dvor. Možno by som tam trafil aj poslepiačky. Určite! Tu, vedľa cestičky, rastie papraď. Od praveku sa poriadne zmenšila. Akurát do kytice.
Pustatina je asi päťdesiat metrov za horou. Je tam šesť domov, Lea býva hneď v druhom. Len čo som vyšiel z hory, uvidel som tetu. Kľačala v záhradke medzi kvetmi a trhala burinu. Dal som si kyticu za chrbát a v chôdzi som zapískal na Leu. Dúfal som, že vyjde z domu, alebo sa z niekadiaľ vynorí a ja sa nebudem musieť pýtať tety, kde je. Lea sa neozývala, len teta. Postavila sa, jednou rukou si zaclonila oči proti slnku a druhou mi kývala. Tiež som jej jednou rukou odkýval, druhú som mal stále za chrbátom. Potom sa zase zohla a plela.
-
-
-
-
-
-
-
-
Na padláš sa išlo z pravej strany domu, po strmých drevených schodoch. Pomaly som našľapoval. Keď som stál pred dverami, rozmýšľal som či mám zaklopať, alebo nie. Zaklopal som.
-
Vošiel som dnu, ale Leu som nevidel. Ešte som bol oslepený slnkom.
-
-
-
-
-
Stála chrbtom ku mne a kutrala sa v nejakej krabici.
-
-
-
-
Z behania nič nebude, pomyslel som si.
-
-
-
Chvíľku som rozmýšľal čo povedať, ale súhlasil som. I keď s nezáujmom a sklamaním, ale keď to chce… Vytiahla nohavice po dedovi a podala mi ich. Boli široké a čierne.
-
-
-
-
-
Vyzliekol som sa a začal som sa obliekať do starých šiat. Nohavice mi boli veľké, ale mali taký motúz, s ktorým som si ich pritiahol. Zo spodku som si ich vyhol a natiahol som si bielu košeľu. Mala len dva gombíky pod hrdlom. Rukávy boli akurát. Keď som si dal aj kabát, ozvala sa Lea:
-
-
-
Vystúpil som spoza skrine a kráčal som k Lei. Obaja sme sa usmievali, pretože sme boli smiešni. Mala na sebe veľké šaty s volánikmi a na hlave klobúk, čo vyzeral ako nepodarený herbár.
-
-
-
-
-
-
-
-
Potom sa pozrela na mňa a ruku mi stisla o čosi viac. Pomaly sme sa k sebe priblížili, prestali sme tancovať a pobozkali sa. Bolo to krátke. Akoby sme si to obaja všimli a pobozkali sme sa pre istotu ešte raz. Pozerali sme sa na seba. Po chvíľke sme sa nadýchli tak, ako keď plávate pod vodou a vynoríte sa nad hladinu a ako na povel sme si rukou pretreli ústa. Zase sme sa na seba pozerali… Potom na skriňu, na komín, na trámy…
-
-
Sedeli sme tam spolu, pod tým malým oknom a z krabice vytiahla fotografie.
-
Nakoniec sme si s Leou na dvore predsa len zahrali fotbal. Kopali sme si a vôbec som jej nedával dlhé a ani som sa nepozeral ako beží. Pozerali sme sa len tak a robili sme hlúposti. Už sa na nás smiala aj teta. Okolo štvrtej som šiel domov. Sľúbil som mame, že nebudem dlho. Lea ma šla odprevadiť, tak ako vždy – po horu. No tentoraz zašla až do hory, kde sme sa chytili za ruky a znovu sa krátko pobozkali a potom zalapali po dychu pretierajúc si rukou ústa.
Dnes bol krásny deň – zo začiatku nudný, na konci zvláštny. Predpokladal som, že bozkávanie je krásne, no ani vo sne ma nenapadlo, že je to aj taká drina. Chce to tréning a myslím, že bozkávať Leu ma neomrzí do konca života. Kiež by sme žili večne.
K nášmu domu som utekal. To preto, aby som mal výhovorku, ak sa nahodou začervenám. V duchu som si opakoval báseň od Leoša Zákopova – Vtedy v piatej línii…, až po dvere nášho domu. Vošiel som dnu a môj letmý, výdychový pozdrav vyšiel do vetra lebo mamka tu nebola. Pohľad sa mi však priam skalopevne pribil na veľké, čierne vojenské čižmy pri skrini. Možno so strachom, možno s nepochopením, no určite s rozbúchaným srdcom, pomaly prechádzam pohľadom od peci k stolu. To čo som na ňom uvidel, mi ho rozbúchalo ešte viac. Bola tam položená obrovská kytica poľných kvetov – žlté, červené, modré, biele… A v tom sa z izby ozval mamkin smiech a… Aj tatkov! Podlomili sa mi nohy. Vrátil sa. Nevedel som, čo mám od radosti robiť, tak som sa rozhodol ísť na dvor a premyslieť si to. Potichúčky kráčam chrbtom k dverám, ktoré sú ešte otvorené. Akoby ma volali von. Keď som tam už bol, opatrne som ich tichúčko zavrel, aby si to mamka s otcom nevšimli. Sadol som si na priedomie, so slzou šťastia v oku som sa usmieval na celý krásny svet a potom štekol pes. Stál na streche svojej búdy, kýval chvostom a zubami lapal po dotieravej mäsiarke.
-
1 Piga: Hra našich starých otcov, obľúbená na vidieku. Dneska by sa mohla porovnať
s bejzbalom. Pigu hrajú minimálne dvaja hráči, prípadne dve družstvá. Jeden vyhadzuje,
druhý chytá. Vyhadzovač vyhadzuje drevený 10-